Život je naozaj ťažká cesta, ktorou sa treba niekedy boriť cez mnohé, pre nás nepochopiteľné, úskalia, skúšky a utrpenia. Nie je to prechádzka rajom a ružová záhrada už vôbec nie. Aj keď sa ľudia mnohokrát odvolávajú na to, že ako si život zariadiš, tak ho máš, nemôžem s nimi na 100% súhlasiť. Pretože, aj keď sa my snažíme o pokoj, niekto iný zasieva okolo nás zlo, nenávisť, opovrhnutie, pýchu... Byť uprostred diania znamená byť účastným na situácii, ktorá sa ma dotýka. Mám na mysli hádky, spory, zvady, nadávky, hrešenia a mnohé iné formy psychického vydierania. Často sa to stáva v rodinách, kde nie je niečo (alebo niekto) v poriadku, kde je nevyriešný problém člena rodiny, ktorý si všetku zlosť vybíja na svoje deti a manželku/či manžela, a kde nie je ochota "uzdraviť sa", lebo je to ponižujúce, pokoru vyžadujúce, sebazaprenia a odhodlania nevyhnutné. Spory sú do istej hranice prospešné, najmä vtedy, ak dokážu posunúť vzťah ďalej. Ale časté, urážajúce, ponižujúce, emocionálne (ba dokonca aj fyzické) zranenia, sú cestou k vlastnému pádu. Keď človek ubližuje druhým, ubližuje aj sám sebe. Niekedy je to až nemožné, ustať toľko urážok a kadejakých ohavných slov...