Čo zmení noc na deň a ľad na teplo ohňa? Cit, ktorý nie je bezmyšlienkovitý a predsa napĺňa naše myšlienky... cit, ktorý prekoná akúkoľvek samotu, skúšku, bolesť, trápenie, žiaľ, ktorý je väčší než viera a silnejší než nádej... ktorý buduje mosty aj v záplave, ktorý navracia slnko, ktorý dáva zmysel, násobí radosť, robí nás lepšími, dáva nám silu a učí nás pokore... päť písmen, dve slabiky... Láska...Láska- trpezlivá, dobrotivá... Nepáľme mosty, ale zapáľme lásku...
Chcem rozpáliť ohnisko...
...a chcem byť pri Tebe veľmi blízko... Milujem hudbu poľského "kompozytora" Piotra Rubika! Jeho piesne sú nádherné, prenikajú každou žilou, cievou, nútia premýšľať, zastaviť sa, a možno že nás dovedú k rozhodnutiu, len tak niekoho objať... V skladbe o budovaní mosta dvoch sŕdc, kde sa stretnú samota a túžba, autor stavia do popredia odhodlanie dvoch životov- dvoch "brehov" spojiť sa jedným mostom... samota zabíja... a ja naozaj nerozumiem, prečo ľudia, ktorých poznám a ktorých milujem, ktorí sú verní, ktorých srdce je naplnené láskou, prežívajú takú hlbokú samotu... a stále neviem, ku ktorému brehu ich poslať... Ja viem, že na tomto svete máme každý svoje miesto, na ktorom máme rozpáliť ohnisko lásky, pokoja, porozumenia, prijatia... ich samota tak kričí a predsa ich nepočuť... ale verím, že aj keď dlho čakajú, v obraze dúhy, či v búrke života objavia svoj "druhý breh", ku ktorému si vybudujú most, aby mohli po ňom prejsť na druhú stranu...