Pri pohľade na deti sa ma zmocila istota, nádej, pokora, zodpovednosť, radosť, ale predovšetkým, úplne ma ovládla láska. Tie deti som milovala od prvého momentu ich úsmevu. To, čo sa dialo počas celého týždňa, bolo niečo prenádherné!!! Necítila som sa vyvýšená nad ne, ale stala som sa jednou z nich. Všetky bolesti, radosti, starosti sme prežívali spolu. Čo bolelo jedného, bolelo všetkých. Ale hlavne mňa. Tie detičky ma naučili neskutočne veľa jednoduchých a krásnych vecí. Vtiahli ma do svojich životov, urobili zo mňa znova dieťa... ale jedno, o čom sa chcem aj s Vami podeliť je skúsenosť, ktorá je už tak všeobecne známa a stará, až sa stáva "nepovšimnutým" klišé a učebnicovou frázou. Samozrejme, bez praxe... Deti potrebujú dotyk!!! Ja viem, že každý jeden z nás ho potrebuje. Je tak nutný!!!Je tak podstatný... a predsa sa mnohokrát nedotýkame, lebo sa bojíme, že budeme médiami vyšpehovaní a obvinení z pedofílie alebo obťažovania... Keby som mala počítať, koľkokrát ma tie detičky v priebehu týždňa objali, chytili ma za ruku, hladili po vlasoch a to isté potom žiadali odo mňa, pochopila som, aký je dotyk pre ne dôležitý... Ony to veľmi potrebujú... Aj keď sa zdá, že to najpodstatnejšie pre ne sú hračky a jednotky v škole, nie je to tak! Dotyk...pohladenie... láska... Láska je to, čo potrebujú k zdravému vývinu. Ak dáte dieťaťu aj tú najlepšiu a najkrajšiu hračku, jeho vysnívanú a pritom ho nepohladíte alebo neprejavíte mu fyzickú lásku dotykom, bude to pre neho iba vec z plastu, dreva... Pamätajte na to, milí rodičia! Vaše deti potrebujú dotyk omnoho viac, ako si myslíte...
A v inej básni Miroslav Válek píše: "Ale kdekoľvek sa dotkneš môjho tela, stáva sa z neho zreteľne chvejúci sa tón..." (Minútu pred usnutím)
