Človek zranený

Autor: Lucia Kipikašová | 5.8.2012 o 17:52 | Karma článku: 5,54 | Prečítané:  450x

Prázdniny! Vysnívaný oddych… na tento čas čakalo mnoho nedočkavých sŕdc! Čakali  ho nielen deti, ale najmӓ dospievajúca mládež, no aj rodičia!  Leto! Čas, ktorý je niečím, hoc to možno slovami nemožno opísať, ale iným, vzácnym!!! Ja leto nazývam obdobím „príležitostí“. Prečo práve príležitostí? Lebo, ak si tak jednoducho, ako ja, obyčajný, prostý človek, vezmete do úvahy to, že najviac sobášov sa koná v lete, najviac lások vzniká v lete, vraj, podľa istých prieskumov sa aj najviac detí počne v lete, laickým a triezvym úsudkom prídete na to, prečo je leto mnou nazývané ako čas príležitostí. Ja sa však chcem pozastaviť nad niečím, čo už až také príjemné, nie je. No predsa to k letu patrí. Zranenia… fyzické, ale aj duševné a duchovné.

Ale najprv, prosím, dovoľte mi však zapísať tu istú čas zo Sv. Písma, ktorá najlepšie vystihuje podstatu ľudského času a to, ako by sme ho mali chápať: „Všetko má svoj čas a každé počínanie pod nebom má svoju chvíľu:  Je čas narodiť sa i čas umierať, čas sadiť i čas vytŕhať zasadené;  čas zabíjať i čas uzdravovať; čas búrať i čas stavať;  čas plakať i čas smiať sa; čas horekovať i čas radovať sa;  čas odhadzovať kamene i čas zbierať kamene; čas objímať i čas vyhýbať sa objímaniu;  čas hľadať i čas strácať, čas zachovať i čas odhadzovať;  čas roztrhať i čas zošívať, čas mlčať i čas hovoriť.  Čas milovať i čas nenávidieť, čas vojny i čas pokoja.  Akýže úžitok má ten, ktorý pracuje, z toho, že sa namáha? Videl som ťažkú úlohu, ktorú dal Boh ľuďom, aby sa ňou umárali. Všetko krásne učinil vo svojom čase, aj večnosť im dal do sŕdc, len aby človek nevystihol od počiatku až do konca dielo, ktoré Boh vykonal.  Poznal som, že niet pre nich nič lepšie, ako radovať sa a dobre robiť vo svojom živote.  Ale aj toto, že človek môže jesť a piť, zakúsiť dobré veci pri svojej námahe, je Božím darom.  Poznal som, že všetko, čo činí Boh, trvá naveky; nič k tomu pridať nemožno a nič nemožno z toho ubrať. Boh to tak zariadil, aby sa Ho ľudia báli. Čo je, bolo už dávno, čo sa má stať, už dávno bolo; a Boh znovu vyhľadáva, čo sa pominulo. (Kaz 3, 1 – 15).  A na doplnenie... čas byť zamilovaný, i čas byť v samote; čas zranenia, ale i čas uzdravenia…áno, všetko má svoj čas!!! Ako istý múdry človek raz povedal: „Najdôležitejšia hodina je vždy tá prítomná. Najdôležitejší je vždy ten človek, ktorý stojí pred tebou. A najdôležitejšia je vždy láska.“ Či možno, o niečo výstižnejšie vezmime si k srdcu a do srdca slová apoštola Pavla, ktoré adresoval Efezanom (5.kapitola – 16): „Využívajte čas, lebo dni sú zlé!“ a ďalej píše: „Preto nebuďte nerozumní, ale pochopte, čo je Pánova voľa.“

Ale, teraz naspäť k obdobiu príležitostí. Ako som už písala, leto je čas, kedy človek dostáva príležitosť (aj keď striktne netvrdím, že ju dostáva len v lete). Šancu viac milovať a byť milovaný. Mnohí dostávajú príležitosť od Boha vo forme obrovskej milosti spojiť dva životy v jeden! Darmo, leto je priam presiaknuté láskou! Ale, láska neprináša so sebou len pekné a príjemné chvíle a spomienky. Láska aj zraňuje, aj lieči! Nepravá láska nás tlačí do prachu zeme a pravá Láska nás z prachu zeme dvíha! Ako ste už mnohí presne identifikovali, tou pravou Láskou je Ježiš v spojení s Otcom a Duchom Svӓtým. Veľa, predovšetkým mladých ľudí, zažije cez leto lásku, mnoho osamelých a túžiacich vstupuje do vzťahu. S nádejou, s „veľkými“ očami, s ružovými okuliarmi. Je to klišé, ale láska dokáže byť niekedy poriadne slepá! No a po veľkej vízii, po nenaplnených predstavách, po vyhasnutých túžbach, po sklamaní, opustení, prichádza zranenie. Už nie človek radostný, ale človek zranený. Človek s otázkou v srdci: „Prečo práve ja, Pane?! Či som si už konečne po tých mnohých útrapách a prebdených nociach, ktoré boli plné sĺz samoty a bolesti z prázdnoty, nezaslúžil byť šťastný?“ Božia vôľa je pre ľudí mnohokrát nepochopiteľná. Je jasné, že ak dieťa, ktoré spadne z bicykla a poraní sa, krváca a plače. Tak je to aj so zranením v láske, krvácame a plačeme. Sme slabí, krehkí, jemní. Ale po zranení, presne ako dieťa, ktoré spadlo, nastávajú okamžite dve situácie. Tou prvou je, že k dieťaťu pribehne rodič, vo všeobecnosti je to najmӓ mama, ako tá, ktorá si vezme pod opateru svoje dieťa, ktoré nadovšetko miluje. Zoberie do náručia, pofúka, pohladí, ošetrí a vylieči. No a tou druhou situáciou je tá, že dieťa ako prvé pribehne k svojim rodičom. Ono samo ich vyhľadá s túžbou po súcite, pochopení a uzdravení. A presne tak isto je to aj s nami, dospelými, či skôr, mladými a zraniteľnými!!! V okamihoch, keď sa ocitáme v zajatí zranenia a bolesti, dostávame sa do takýchto situácií. Boh však vӓčšinou prichádza ako prvý! Popíšme si podobnú situáciu z Písma: „Keď Ježiš zostúpil z Vrchu, išli za ním veľké zástupy. Tu prišiel k nemu istý malomocný, poklonil sa mu a vravel: "Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť." On vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal: "Chcem, buď čistý!" A hneď bol očistený od malomocenstva. Potom mu Ježiš povedal: "Daj si pozor a nikomu o tom nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi a prines obetný dar, ako predpísal Mojžiš - im na svedectvo." (Matúš 8, 1-4) Boh ale čaká na nás! Prichádza k nám s otázkou: „Čo chceš, aby som Ti urobil?“ A jediné, čo by sme mu mali povedať, je presne to, čo povedal malomocný, chorý, zranený: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť, alebo teda, uzdraviť.“ A On, buďte si 100 – percentne istý, že odpovie: „Chcem, buď čistý (buď zdravý)!“ A v tom momente vystrie k nám svoju ruku, dotkne sa nás a Jeho uzdravujúca moc nás prenikne s celou svojou silou!!! Možno nebudeme uzdravení presne tak, ako by sme chceli, ale určite dostaneme uzdravenie, aké potrebujeme. Možno to bude schopnosť vidieť svoj život v úplne inom svetle. Možno to bude milosť odpustiť niekomu, i keď pri jeho mene v nás kypí žlč. Možno to bude iba uistenie, že Ježiš nás nezavrhol. Ale môžeme povedať, že keď sa pre ním skloníme, vykoná v našom živote mocné, dobré a pre nás potrebné dielo. Zranenie je v istom slova zmysle aj požehnaním! Učí človeka pokore a vďaka nemu dozrievame, rastieme! V žiadnom prípade netreba zranenia brať ako prekliatie!!! V tomto pamӓtajme na slová súčasného sv. Otca: „Kto vnútorne prijal utrpenie, vyzrieva a získava viac porozumenia pre iných, má viac ľudskosti. Kto sa utrpeniu vždy vyhýbal, nerozumie druhému, je tvrdý a egoistický.“

Je mi vždy ťažko skončiť, keď tak veľa by sa dalo písať. Ale, ako to už býva, o láske a utrpení sa nehovorí, láska a utrpenie sa prežívajú.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?