Vyhlasujeme sa za svätých, kým na iných vidíme vždy len to "zlé" a hriešne. Niesme schopní vnímať to dobré v ľuďoch okolo nás! Mám pocit, akokeby sme obrátili Ježisovu výzvu: "Milujte hriešnika, ale hriech nenáviďte!" Zvykli sme si na hriech, alebo ho už vôbec v našom živote nevnímame! Chceme vyberať smietku z oka druhého, kým brvno v našom oku nevidíme. Sme plní obvinení, pohŕdania, osočovania, ohovárok, "krivých" pohľadov, neúprimných úsmevov, plní lží, nenávisti, závisti, nepokoja!!! Ako potom môžeme svedčiť o Bohu?! Nedivím sa, že mnohí na Boha zanevreli, alebo sa mu obrátili chrbtom... Keď vôjdete do kostola, vrhnú sa na vás pohľady "módnosti" - "ako to, že v nedeľu prišiel do kostola v rifliach?!; pozri, ako je tamtá oblečená, výstrih má až po kolená", a mnohé podobné... Urobili sme z viery zvyk."Idú Vianoce, Veľká noc, svadba, krstiny,musím ísť na spoveď, lebo sa to patrí, lebo to chcú rodičia, lebo...", len nie preto, lebo po "Tom", po Bohu, túžim ja! A modlitba?! Hm, to je už len "odrapkávanie" nejakého "očenáš" a "zdravas". Prečo je to také ťažké aplikovať: " Zatiahnite na hlbinu..." ?! Lebo všetko len "pre oči". Akí "dobrí" sú len tí kresťania, keď sa stretnú, pozdravia sa, usmejú, "vychvália sa" navzájom do nebies, a keď prídu domov, medzi svojich, stratí sa to "všetko" pekné. Z anjelov rýchla konverzia na "čertíkov". Kresťania, či dobrí herci?! Neviem, neviem kým "sme"... Izolujeme sa, kresťania...nielen od ľudí, ale predovšetkým od Boha! Strácame pravú identitu Ježišovho poslania v našich životoch! Peniaze, úspech, kariéru sme povýšili nad Boha! Presunuli sme "dobré veci" na nesprávne miesta! Viera ako doplnok, Boh ako automat... a keď nám nedá to, čo chceme, prichádza vzbura a opustenie. Hanbíme sa za vieru, sme "verní" len v kostole. Áno, aj ja verím, aj ja som kresťanka. Nevyhováram sa na to, že som dokonalá, že som iná, že som v tomto všetkom "nevinná", pretože som... skutočne veriť a žiť Ježišovým evanjeliom je niekedy veľmi ťažké. Aj keď prosím Boha o "vyšší level " oddanosti, nie vždy sa mi to darí. Ale uvedomujem si, že viera je aj o pádoch, zraneniach, sklamaniach, zrade, ale predovšetkým o odpustení, nádeji, láske, milosrdenstve!!! Snažím sa len o jedno, o lásku... lebo Boh je láska! Chcem milovať všetkých, chcem odpúšťať, chcem prinášať radosť, nádej, pokoj, nechcem rozdeľovať, ale spájať, pretože toto všetko chce odo mňa Boh... a prosím Vás o odpustenie, ak sa raz som mnou stretnete a nespoznáte, že Boh je v mojom živote na prvom mieste...
Izolovaní kresťania
Milí kresťania, Vám, teda nám, chcem adresovať toto moje vnútorné "rozpoloženie", ktoré ma už dlhšiu dobu prenasleduje. V poslednej dobre čoraz viac vnímam, ako sa my, kresťania, ktorí by sme mali naplno žiť Ježišovým príkladným:"Milujte sa navzájom...", začínajú s čoraz väčšou frekvenciou izolovať a vzďaľovať od "životov" iných ľudí, tých, ktorých by sme mali milovať. Nikto nechce mať s nikým nič. Mnohí sa prezentujú výhovorkou nezmyselného alibistického zmýšľania: "Ja sa nestarám do nikoho, a nikto sa nestará do mňa." Smutné... Byť kresťanom neznamená starať sa do niekoho, ale starať sa "o" niekoho, o svojho blížneho! No, ale zdá sa, smerujeme k tomu, o čom spieva Ivan Tásler: "...milovať budeš svojho blížneho, tak že ho nechať zmrznúť pod snehom..." Bohužiaľ, ale mnohí žijú v sebaklame vnútorného presvedčenia, že aký som ja svätý, kým ten druhý je taký hriešny...
